Články

Spisovateľ a prekladateľ Radovan Brenkus v rozhovore s Etelou Farkašovou (Literárny týždenník 13 – 14/2016)

Etela Farkašová: Do každého rozhovoru, ktorý pripravujem, vstupujem s ambíciou urobiť ho originálne, tak, aby zaujal, pritom dobre viem, že neexistujú absolútne originálne otázky ani odpovede, pretože, keď sa to tak vezme, všetko sa už povedalo, pravda, vždy trochu inak, inými slovami, v iných rámcoch...
Radovan Brenkus: Iste, absolútna originalita či absolútne pravdy neexistujú, lenže to vôbec neimplikuje vyhnanie originality z estetiky či pravdy z gnozeológie. Človek musí byť skeptikom, nemôže ako dogmatik veriť všetkému, čo sa povie alebo napíše, ale chybou by aj bolo neveriť nikomu – nedokážem byť skepticista – zástanca skepticizmu. Postmoderná optika „všetko-sa-napísalo“ nemá až tak ďaleko od optiky „všetko-je-tu“ či „všetko-sa-opakuje“, popiera vývoj v literatúre, dokonca človeka cez jej dokumentárny rozmer poníma ako tvora, ktorý sa historicky nerozvíja. Pritom z dvadsiatich slov, keď o ne napokon nejde, môže zakaždým vzniknúť iná báseň, už len iným strofickým členením. Navyše, jej exegéza závisí od historicko-kultúrneho kontextu, v ktorom vznikla. Ešte aj v spisoch starých Grékov sa ukrýva značne odlišná mentalita. Pre niekoho existuje socha v mramore dopredu a sochár ju hotovú leda vydobýja dlátom, nie však pre mňa. Ide o novú skutočnosť, hoci prináša otázku, nakoľko je originálna. A v tom prípade je nepodstatné, ak si módna vlna antiideológov fikciu pletie s ilúziou, alebo ak väčšina považuje kuchára za umelca a jedlo za dielo.

Ona pochádza akoby odinakiaľ. On je obyčajný človek. Situácia obrátená na rozdiel od známej starofrancúzskej rozprávky, a predsa sa smrteľník za istých okolností môže stať netvorom. Tie môžu mať podobu prenasledovania, plánovanej a cielene orientovanej manipulácie s jedincom, mechanizmov, ktoré inštitucionálna moc využíva na kontrolu myslenia, správania a konania ľudí. Jedným zo zámerov pri tvorbe poémy bolo vyhnúť sa tendenčnému psychologizmu, ktorý, reprezentovaný Foucaultom, vrcholí v koncepcii panoptika francúzskeho filozofického symbolizmu a svoj literárny výraz nachádza v kafkovskej optike. O to viac, že jeho popularita prekvitá a býva krokom ku konšpiračným „teóriám“. Nakoľko sa podarilo zohľadniť sociológiu každodennosti, to už musí posúdiť čitateľ.

V poľskom vydavateľstve Abilion vyšla Brenkusova kniha poviedok Návraty pekla v preklade Marty Pelinkovej a s doslovom literárneho kritika Janusza Termera. V diele Návraty pekla nájdeme skondenzovanú charakteristiku súčasnej spoločnosti. A hoci je podaná prostredníctvom deštrukčných alebo groteskných obrazov, hrdinovia jednotlivých poviedok dokážu ohromiť čitateľa, podnietiť k mysleniu, zvlášť k mysleniu o stave kolektívnosti či nás samotných. Autor magicko-realistickým spôsobom načrtáva etické a existenciálne problémy, opisuje bezradnosť, niekedy priam zúfalstvo spôsobované pokrokom civilizácie, odvrhnutím, nedostatkom prispôsobenia alebo chuťou hlbšie spoznať zmysel existencie. Postavy poviedok nezriedka utekajú do vyimaginovaného sveta, stávajú sa obeťami alebo katmi, býva, že spáchajú samozničenie. To však neznamená, že v tejto próze niet miesta na katarziu. Autor zároveň nezabúda na diskrétne „biele miesta“, ktorých vyplnenie dodatočným obsahom prenecháva čitateľovi. Celok odkazu situuje dielo tohto autora na vysokú literárnu úroveň.

Ak chce chlap skvelú milenku, môže sa oženiť s Ruskou. Ak túži po múdrych deťoch, môže si zvoliť Židovku. A ak chce, aby bol jeho hrob starostlivo upravovaný dlho po smrti, nech si vezme za ženu Litovčanku. Niečo na tom bude, keďže poézia u Litovčanov, aj keby z nej neexistoval ani riadok, spočíva v ich koreňoch, životnom štýle. Dôkazom sú reakcie bežných ľudí na najstarší a najprestížnejší poetický festival na Litve, ktorého 47. ročník zorganizovali Litovský zväz spisovateľov a Klub spisovateľov. Program medzinárodného festivalu Poezijos Pavasaris bol od 15. do 30. mája natoľko bohatý, že nielen Litva žila poéziou. Poeti recitovali v záhradách, parkoch, múzeách, kaviarňach, knižniciach, kníhkupectvách, školách, univerzitách. Nejedno sprievodné podujatie, venované časopisom, mladým poetom či tvorbe známych básnikov, bolo realizované v Rusku, Poľsku a Írsku, uskutočnili sa workshopy, konferencie, poetické divadlá, koncerty.

Od 11. do 24. novembra 2009 v slovenských knižniciach prebehne literárne turné pod názvom Dym z ríše tieňov. Literárna šnúra nesie rovnaký názov, ako je názov najnovšej básnickej zbierky Radovana Brenkusa. Široká čitateľská verejnosť sa tak počas autorskej prezentácie bude môcť bližšie zoznámiť s charakterom tvorby tohto predstaviteľa temnej vlny poézie v priamej diskusii s autorom. Podujatie, na ktorom sú vítaní všetci záujemcovia o súčasnú poéziu, je spojené s autogramiádou v každej knižnici.

Ďalší ročník medzinárodného poetického festivalu, ktorý prebehol v dňoch 8. 10. – 11. 10. 2009, sa tentoraz uskutočnil v duchu poľského básnika a dramatika Juliusza Słowackého. Festival v Dome literatúry na Krakovskom predmestí slávnostne otvoril predseda Zväzu poľských literátov Marek Wawrzkiewicz. Okrem domácich básnikov predstavil zahraničných hostí z Mongolska (Barkhas Dorj), Nemecka (Karl Grenzler), Ruska (Igor Bielov, Dmitrij Birman, Olesia Kornienko), Bieloruska (Uladzimir Niaklajeu), Estónska (Aarne Puu), Česka (Vladimír Křivánek), Slovenska (Radovan Brenkus). Tradíciou festivalu je vydávanie antológie. V tomto roku sa básne zúčastnených autorov ukázali v poľskej antológii pod názvom Je u nás taký stĺp so sochou. Jej prezentácia bola súčasťou jednotlivých podujatí.

V dňoch 14. – 16. mája sa v poľskom meste Zielona Góra uskutočnil medzinárodný literárny festival Literackie Pomosty, zorganizovaný Krajskou a mestskou verejnou knižnicou C. Norwida v spolupráci s tunajšou pobočkou Zväzu poľských literátov, lužickou Vysokou školou humanitnou a Mestskou verejnou knižnicou v Žarach. Cieľom festivalu bola prezentácia literatúry susedných krajín a priblíženie jej najnovších trendov. Zároveň nechýbala výmena skúseností v súvislosti so súčasným stavom, vnímaním a postavením poľskej literatúry v týchto krajinách. Slovenskú stranu reprezentoval Radovan Brenkus, nielen ako autor, ale aj ako prekladateľ a vydavateľ. Okrem neho boli pozvaní zahraniční hostia Birutė Jonuškaitė (Litva), Andrií Bondar (Ukrajina), Karl Grenzler (Nemecko), Andrei Khadanovich (Bielorusko) a Aarne Puu (Estónsko).

Dym z ríše tieňov je názov knihy košického autora Radovana Brenkusa, ktorá s podporou Literárneho fondu vyšla v týchto dňoch vo vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov. Básnická zbierka je ilustrovaná grafickými reprodukciami z dielne Ľubomíra Kepiča.
„Tak ako vo vážnej hudbe popri humoreske existuje tragická opera, tak aj vo svetovej poézii má svoje nezastupiteľné miesto čierny druh tvorby. Stačí spomenúť autorov ako Poe, Baudelaire či Trakl. Keby som bol presvedčený, že v tomto smere už nič nemožno vymyslieť, potešenie z vlastnej tvorby, z objavovania nových súvislostí, by už dávno vyprchalo. Je pochopiteľné, že temná optika nemusí vyhovovať každému. Hoci ma mnohí neprajníci vopred odsúdili za rúhanie, verím, že o to viac pribudne chápavých čitateľov,“ uviedol ku knihe autor. „Ak spisovateľ je svedkom, to neznamená, že si plní úlohu sudcu.“
Ide o štvrtú básnickú zbierku predstaviteľa takzvanej novogotickej poetickej vlny. Predtým okrem poviedkovej knihy Návraty pekla (2005) vydal zbierky Pochod mŕtvych (1997), Rekviem v prachu (2002) a Romanca s bludičkou (2005).

Rozhovor so spisovateľom Radovanom Brenkusom (Slovenské pohľady 2009/5)

Prečo písať? Peter Pišťanek vraj už nemá radosť z písania. Čo ty?

Možno si uvedomil, že písanie nemá zmysel, ak ide o písanie pre písanie. Písanie skutočne nie je o písaní. Je o tvorbe fiktívnej reality a otázka znie, či má čo ponúknuť aj autorovi. Ak ho naplní osobitým svetom, v ktorom cíti, že je silnejší ako on, má písanie význam. Nastúpi radosť, hoci si prežije zúfalstvo vlastných postáv. Keďže píšem sporadicky, táto záľuba sa u mňa spája s radosťou. V opačnom prípade by som sa k nej neutiekal. Pravdaže, sú aj hluché obdobia, keď autora občas prepadne pocit, že písanie nemôže prekročiť svoj tieň. Načo sa však nútiť písať poviedku, ak inšpirácia nedozrela do príbehu? Literatúra sa ani v tomto období nestráca, básnik svojou poéziou jednoducho žije. Jeho videnie sveta je prekliatie i požehnanie na celý život, hoci by už nenapísal jediný verš. Ak nádejný poet úplne zanechal básnenie a s ním súvisiaci spôsob života, nikdy nebol poetom. Potreba venovať sa výlučne iným činnostiam je prostý následok, ktorým sa môžu zakryť neúspechy, a nie dôvod na ospravedlnenie takej voľby. Prečo písať? Minimálne preto, že treba zaznamenať dobu, jej spoločenský priestor. Zaznamenať ju s novým videním, azda ako svedectvo pre ďalšie generácie. Dôvodov môže byť veľa, ale nijaký spisovateľ nie je vstave uviesť jedinú osobnú príčinu.

Na otázky šéfredaktora Literárneho týždenníka odpovedá Radovan Brenkus.

1. Kam kráča Slovensko, Európa, svet? Pozitíva a negatíva súčasného svetového pohybu. Čoho je na svete nebezpečne veľa, čoho žalostne málo?

Ako vieme, Európa momentálne smeruje k zjednoteniu a Slovensko sa na križovatke ciest rozhodlo kráčať s ňou. Medzi najvýznamnejšie hmatateľné pozitíva tohto globálneho pohybu patrí postupné miznutie hraníc – nielen územných, ale i kultúrnych. Ich odstraňovanie si pri slobodnom cestovaní môže vychutnať takpovediac každý na vlastnej koži. Globalizácia zároveň prináša množstvo historicky známych nevýhod, predovšetkým vedie k čoraz priepastnejším rozdielom medzi elitou a produktívnou väčšinou. Nepôjde o ďalšiu novodobú verziu Rímskej ríše, ktorá sa napokon rozpadne? Netrúfam si určiť, k akému konečnému cieľu speje svet. K zániku? Ak by sme uvažovali iba v intenciách dialektického faktu, že všetko, čo vznikne, musí aj zaniknúť, nespravili by sme na tejto planéte nič. Pokiaľ ide o menej vzdialenú budúcnosť, je možné, že po renesancii kapitalizmu dospejeme k robotickej spoločnosti. Firmy sú totiž nútené zavádzať do výroby nové technologické procesy, aby sa skracovaním spoločensky nevyhnutného času potrebného pre vznik daného produktu podieľali na tvorbe nadhodnoty stelesnenej pracovnou silou. Práve ona má reálny podiel na ich finančnom zisku, ktorý sa len zdanlivo vytvára umelým navyšovaním cien alebo obchádzaním zákona dopytu a ponuky. Vytlačenie pracovnej sily robotmi si tak paradoxne vyžiada sama akumulácia kapitálu. Dôsledky zániku peňazí, ktoré si sprvu zachovajú leda pôvodnú funkciu výmennej hodnoty, isto prekonajú i najodvážnejšie predstavy marxistických utopistov o budúcej spoločensko-ekonomickej formácii. Keďže na najjednoduchšie otázky sú najťažšie odpovede, prejdem radšej k tomu, čoho je nebezpečne veľa. Popri egoizme, násilí a ďalších ľudských neduhoch je azda najviac pokryteckej rafinovanosti podľa zásady – účel svätí prostriedky. S predstieranou naivitou dokáže kántriť životy bez toho, aby to ostatní rozpoznali. Na rozdiel od mnohých zjavných chorôb ľudstva ide o zvláštnu neviditeľnú epidémiu, ktorej vážnosť akoby sme si neuvedomovali. Nech moja odpoveď na to, čoho je najmenej, akokoľvek bude znieť ako fráza, predsa len musím skonštatovať, že žalostne málo je lásky, skutočnej, úprimnej a nezištnej.