Ona pochádza akoby odinakiaľ. On je obyčajný človek. Situácia obrátená na rozdiel od známej starofrancúzskej rozprávky, a predsa sa smrteľník za istých okolností môže stať netvorom. Tie môžu mať podobu prenasledovania, plánovanej a cielene orientovanej manipulácie s jedincom, mechanizmov, ktoré inštitucionálna moc využíva na kontrolu myslenia, správania a konania ľudí. Jedným zo zámerov pri tvorbe poémy bolo vyhnúť sa tendenčnému psychologizmu, ktorý, reprezentovaný Foucaultom, vrcholí v koncepcii panoptika francúzskeho filozofického symbolizmu a svoj literárny výraz nachádza v kafkovskej optike. O to viac, že jeho popularita prekvitá a býva krokom ku konšpiračným „teóriám“. Nakoľko sa podarilo zohľadniť sociológiu každodennosti, to už musí posúdiť čitateľ.
Je dvojica tak sebou oslnená, že nevidí skutočnosť? Svedomie im nedovoľuje utiecť ani k bohu, a to neznamená, že by mali nenásytne milovať svet, obetovať sa preň na škripci, aby ukázali hrdinstvo, spáliť seba na popol, aby z neho vstali. Tento svet si vážia, a predsa ho odmietajú. Ani k prírode nemôžu mať iný vzťah ako ambivalentný. Napriek úteche, ktorú im poskytuje, neuznávajú ju, keď siahne po sebazáchove za každú cenu – pochopiteľnej na udržanie šťastia, jednako nie na úkor dôstojnosti.
Pravda, taká interpretácia, akú azda prináša zbierka Snívanie s netvorom, doplnená ilustráciami Martina Račka, je len jednou z možných. Básne sa miestami nedokážu vyhnúť významovým nuansám o „konci“ sveta, zrejme pod vplyvom toho, čo sa deje v spoločnosti. Apokalyptické asociácie však môžu byť vnímané v sociálnej rovine, výlučne symbolicky. V protiklade k blúznivcom sa predtucha pádu nepotrebuje hrať na proroctvo, môže byť zrkadlom nielen prítomných spoločenských skúseností. Poézia bez ich zdôvodňovania otvára rany, mimo sklonov vzdať sa pôvabu.
Spoločenstvo si kultúrou buduje mýty na troskách starých, a umenie, hoci často zbytočne, sa pokúša proti ich moci postaviť vlastné.