Prelet nad okamihom
Ublížil som tým,
čo mi pomohli.
Ubližujem ako vyhnanec
na hraniciach šialenstva,
zakaždým vyštvaný
zradou okamihu.
To predtým je dlhé nič
a zatým zasa nič.
Medzitým všetko v horúčke
ako krik pri rýchlej súloži,
rev počas mučenia.
A toto je zrada okamihom.
Na konci zostane
zopár spomienkových vecí.
Keď ich chytíme,
rozpadnú sa na prášok
a pretečú pomedzi prsty
spolu s časom.
To je posledná zrada,
čo bleskovo zahrá
a prenesie nás navždy mimo.
Pri tejto hudbe
chcem teraz zomrieť.
Ale bojím sa,
že si to potom
už nebudem pamätať.
Drahá Posnenka!
Už som sa okúpal aj oholil.
Chcem vás poprosiť,
aby ste vyplnili
môj testament,
ktorý dôverne poznáte.
Prostitútky blúdia v rozkoši,
žobráci ďakujú za almužnu
pokrivenými ústami Boha
a opilci udržiavajú rovnováhu
na ostrej čepeli neba.
Ani si neviete predstaviť,
ako mi na nich záleží.
Viem, čo im chýba.
Snažia sa niekam dostať,
nájsť akýsi oporný bod,
na ktorom by sklonili hlavu.
Chýbajú si navzájom.
Je mi veľmi ľúto,
keď nahlas volajú o pomoc,
a odspodu ich nepočuť.
Tak rád by som im vyhovel,
no nedokážem pomôcť ani sebe.
Spomeňte si na mňa ako na nich.
Odpusťte mi. Zabil som sa,
lebo som vás až príliš miloval.
Váš Sníček.
Medzi obrazom a odrazom
Vyhýbala si sa,
akoby som v sebe nosil
tvojho mŕtveho
po belasých zásnubách.
Medzi nás si hodila zrkadlo
a ja som zostal trčať v skle.
Symbol splynutia,
čo v ňom vyčnieva,
ma chorobne zožiera.
Zo strán tlačí naň prázdno.
Pád trestajúcej ruky
Pomätený zasadil semeno
a rozbehol sa za obrazom,
čo vyrastie bez neho.
Rozplynul sa mu a trýzeň
priviedla toho tackajúceho sa späť,
lebo trpiaci sa čoraz častejšie
budia do ponurého sna.
Svietiaca kvetinka pred dotykom
stuhla na ľadové sklo.
Zdesený dvojník sa zrútil
s podrezaným hrdlom
a zlomil sa v ňom napoly.
Bolesť bez konca
Fúzatého blázna s dušou dieťaťa
odťahujú od sestričky,
kým inde niekoľko lumpov
strieľa stehennou kosťou
lebku do jamky
a jeden z nich
vracia do krypty starého
šľachtického rodu.
Z kaplnky zutekal Boh,
keď sa napil z dočasnosti,
a vlčia svorka,
čo sa náhli s korisťou,
zatlačila oči v jeho stopách.
Nič pod kožou
Sme staroveký pár na sene,
či novodobí milenci v posteli?
Pozoruješ to ako zapadnutie
(akoby tu namiesto mňa ležal
niekto iný) medzi nich.
To som ja! Počuješ?!
Je to len moje semeno.
Iba ja, hoci ja je každý.
Keď sa vyzlečiem, zbadáš nič.
To, čo vnímaš pod kožou,
je podľa zvyku koža.
Pozri sa na mňa po prvýkrát!
Nechápem, že som sa v nej
zjavil – mohlo to byť neskôr
alebo nikdy! Kto som?
Otázka sa opakuje bez toho,
aby mi jedna z nich patrila!
Podobá sa to na matku,
ktorá hladká chudáčika syna,
kým on vsúva ostrý kríž
do jej chrbta. Je to iba
môj pocit, kým je.
Ochladol som, až nedokážem plakať.
(Pri tejto piesni mi to kedysi šlo.)
Práve to ma rozplakalo,
no slzy zamrzli so mnou.
Predpoveď
Kto hľadí dopredu,
vidí smrť,
a kto sa obzrie,
natrafí na ňu.
V polospánku vchádzam do jaskyne
a jej otvor za mnou
vymazalo pustošenie.
Prichádzam o tvár.
Zbav ma obrúčky s tmou,
lebo táto noc je obetovaná
medzi poslednými.
Quo vadis?
Stojím zoči-voči
holému bytiu.
Hlava sa mi zasekla
na jeho dne
a potom chladne vyzlieklo
moju existenciu.
Myslenie zabolelo viac
než všetky slzy na zemi,
vyzbierané pri každom kroku
a vypité až do osušenia.
Je čosi ešte väčšie?
Akákoľvek činnosť
iba zabíja môj čas,
jej sladkotrpké ovocie
je tu rozdrvené nohou.
Ako bezdomovec
nemám kde spať.
Chýba mi láska
na teplom, bezpečnom mieste,
kam sa vždy dá vrátiť.
Z cesty zliezol zmysel.
Odvrhnutý čakám na milosť.
Možno byť alebo nebyť.
Čo je lepšie?
Miešanie vône
Po citlivom vsunutí ostňa
od vzrušenia zmeravela vôňa.
Do večnej polohy ju narovnal kŕč.
Zatrepotanie vnútra – trasenie kameňom,
ktoré otvorilo zemelom. Pukliny,
vrásky zoťatej hlavy a jej vrkoč vreteníc,
kde je v prítmí upletené:
prenasledovaní budú prenasledovateľmi,
kým z krvavých ďasien postihnutých
nevypadajú všetky zuby.
Mŕtvolným zápachom zavial parfém.
Nech urobíš čokoľvek,
nič sa nezapíše do prachu.