Na otázky šéfredaktora Literárneho týždenníka odpovedá Radovan Brenkus.
1. Kam kráča Slovensko, Európa, svet? Pozitíva a negatíva súčasného svetového pohybu. Čoho je na svete nebezpečne veľa, čoho žalostne málo?
Ako vieme, Európa momentálne smeruje k zjednoteniu a Slovensko sa na križovatke ciest rozhodlo kráčať s ňou. Medzi najvýznamnejšie hmatateľné pozitíva tohto globálneho pohybu patrí postupné miznutie hraníc – nielen územných, ale i kultúrnych. Ich odstraňovanie si pri slobodnom cestovaní môže vychutnať takpovediac každý na vlastnej koži. Globalizácia zároveň prináša množstvo historicky známych nevýhod, predovšetkým vedie k čoraz priepastnejším rozdielom medzi elitou a produktívnou väčšinou. Nepôjde o ďalšiu novodobú verziu Rímskej ríše, ktorá sa napokon rozpadne? Netrúfam si určiť, k akému konečnému cieľu speje svet. K zániku? Ak by sme uvažovali iba v intenciách dialektického faktu, že všetko, čo vznikne, musí aj zaniknúť, nespravili by sme na tejto planéte nič. Pokiaľ ide o menej vzdialenú budúcnosť, je možné, že po renesancii kapitalizmu dospejeme k robotickej spoločnosti. Firmy sú totiž nútené zavádzať do výroby nové technologické procesy, aby sa skracovaním spoločensky nevyhnutného času potrebného pre vznik daného produktu podieľali na tvorbe nadhodnoty stelesnenej pracovnou silou. Práve ona má reálny podiel na ich finančnom zisku, ktorý sa len zdanlivo vytvára umelým navyšovaním cien alebo obchádzaním zákona dopytu a ponuky. Vytlačenie pracovnej sily robotmi si tak paradoxne vyžiada sama akumulácia kapitálu. Dôsledky zániku peňazí, ktoré si sprvu zachovajú leda pôvodnú funkciu výmennej hodnoty, isto prekonajú i najodvážnejšie predstavy marxistických utopistov o budúcej spoločensko-ekonomickej formácii. Keďže na najjednoduchšie otázky sú najťažšie odpovede, prejdem radšej k tomu, čoho je nebezpečne veľa. Popri egoizme, násilí a ďalších ľudských neduhoch je azda najviac pokryteckej rafinovanosti podľa zásady – účel svätí prostriedky. S predstieranou naivitou dokáže kántriť životy bez toho, aby to ostatní rozpoznali. Na rozdiel od mnohých zjavných chorôb ľudstva ide o zvláštnu neviditeľnú epidémiu, ktorej vážnosť akoby sme si neuvedomovali. Nech moja odpoveď na to, čoho je najmenej, akokoľvek bude znieť ako fráza, predsa len musím skonštatovať, že žalostne málo je lásky, skutočnej, úprimnej a nezištnej.
2. Čo potrebuje Slovensko najviac, aby bolo spokojným a šťastným domovom všetkých svojich občanov?
Žiadna krajina nebude spokojným a šťastným domovom všetkých svojich obyvateľov. Preto neviem, či má zmysel vymenúvať návrhy, ktoré by jej mohli pomôcť. Akékoľvek riešenie taktiež pre Slovensko určite neprinesie ideálny stav. Napriek tomu isté východisko preň existuje. V reálnej politike totiž nemožno rezignovať, ak sa správa vecí verejných nemá prestať hýbať. V našich podmienkach vidím riešenie v investíciách do aplikovaného výskumu za prísnych podmienok, že výskum zabezpečí vo výrobe inovatívne technológie, ktoré trhu umožnia dodávať produkty odolávajúce konkurencii. Nielenže by sa mnohí vedci, ktorí aplikovaný výskum vedú ako základný, prestali hrať na vlastnom piesočku, ale globálne by z takýchto ekonomických dôsledkov ťažila celá spoločnosť – od najslabšej vrstvy (povedzme zväčšením sociálnych istôt) cez strednú (napríklad ďalším riešením stále nedoriešenej bytovej otázky) až po nevýrobnú sféru. Pravdaže, nárast ziskov pre privilegovanú skupinu, či sa nám to páči alebo nie, by bol prirodzeným sprievodným znakom tohto riešenia pre Slovensko. Viem, komplexne nehovorím nič nové (táto myšlienka bola ukotvená vo viacerých vládnych programoch), no nestačí, aby sme ostali pri predsavzatiach. Nečudo, že nás Brussel kritizuje za nízke investície do výskumu a školstva. Dokonca už teraz vyvíja konkrétne iniciatívy, aby sme sa chytili takejto nielen ekonomickej šance. Sme až takí naivní a neschopní, že v tomto smere nedokážeme podniknúť nič sami? Prianie sa v politickej praxi musí konečne zmeniť na reálne skutky, inak ostaneme visieť vo vzduchoprázdne.
3. Vymenujte a stručne zhodnoťte najvýraznejšie osobnosti súčasného slovenského kultúrno-spoločenského, literárneho, umeleckého, cirkevného, vedeckého, športového i politického života...
Osobnosti nepovažujem za modly. Naopak, v dobrej viere, že ktokoľvek môže byť osobnosťou, si kriticky od nich odnášam iba tie postrehy, ktoré korešpondujú s mojím chápaním súvislostí. Preto sa jednoducho obmedzím na vymenovanie ľudí, ktorí ma nejakým spôsobom oslovili. Posledným mohykánom súčasnej slovenskej prózy je Rudolf Jašík a verím, že sa dočká pokračovateľov. Ako prozaik patrí k výnimočným zjavom pre silné sociálne cítenie, empatia v jeho tvorbe nadobudla prekvapivé a šokujúce rozmery. Hoci som pocítil, čo v poézii dosiahli Miroslav Válek a Ján Stacho, predsa len mi Pavol Suržin ako básnik, ktorý pochopil pohľad človeka do neznáma, ukázal také videnie sveta, aké v slovenskej poézii nemá obdobu. K hereckým osobnostiam par excellence jednoznačne patrí Jozef Kroner, ktorého herecké výkony napríklad popri Paľovi Bielikovi nepotrebujú žiadny komentár. Podobne sa nemusím vyjadrovať ani k Petrovi Dvorskému, opernému spevákovi svetového formátu. V hudbe mi málokto tak nezabudnuteľne sprostredkoval Bachove fúgy ako organový virtuóz Ivan Sokol. Pokiaľ ide o vedu, nesmierne si vážim osobnosť Júliusa Krempaského, nestora slovenskej fyziky, autora jednej z najvýznamnejších populárno-vedeckých publikácií Vesmírne metamorfózy. Jeho prvoradý význam vidím v etablovaní synergetiky – interdisciplinárnej vedy medzi filozofiou a prírodnými (humanitnými) vedami, ktorou boli dosiahnuté pozoruhodné výsledky. Spomeniem aspoň matematickú formuláciu Oparinovej teórie vzniku života a Darwinovho zákona o prirodzenom výbere, ktorý je špeciálnym prípadom evolučných rovníc popisujúcich i nedarwinovské typy vývojov. Hoci Krempaský, tak ako kedysi Newton na sklonku života, upadol do mysticizmu pytagorejského druhu, tento fakt nič neukráti na pôvodnom význame jeho osobnosti. Egon Bondy, český filozof, na ktorého má tak trochu právo aj Slovensko, ovplyvnil náš svetonázor aspoň na sto rokov dopredu. Ďalší filozofi nebudú môcť ignorovať základné sentencie, ku ktorým dospel na poli poznania. Ak som niekoho vynechal, ospravedlňujem sa. Dovolil som si uviesť aj také osobnosti, ktoré už nie sú medzi nami. Z hľadiska terajšej doby postavičiek, celebrít a hviezdičiek by som mal totiž problém vymenovať ľudí, ktorí stoja za to. V politickom živote, ak povedzme odhliadnem od Alexandra Dubčeka, neexistuje žiadna osobnosť, ktorá by ma nejako zvlášť oslovila. Šport mimo jednotlivcov, ktorí ho pestujú výlučne pre vlastné zdravie, predstavuje biznis so všetkými zákulisnými ťahmi. Okrem pozitívnej záležitosti, keď reprezentuje krajinu. Podobne, keďže mnohí svetoví predstavitelia cirkvi mi pripadajú ako tiene popri takej silnej charizme už nebohého Jána Pavla II., neviem o nikom, kto by mohol byť skutočným vzorom pre našu spoločnosť zo súčasného slovenského cirkevného života. Rovnako je pre mňa osobnosťou Dalajláma XIV., nositeľ Nobelovej ceny za mier, ktorú si bezpochyby zaslúžil. No týmto som sa od našich predstaviteľov riadne vzdialil.
4. Slovenská republika dovŕšila 15 rokov svojho dosť často rapsodického života. Prekonala choroby rastu, ohrozujú ju však chronické choroby politickej, právnej, sociálnej a kultúrnej povahy. Čo by ste želali sebe, svojim blízkym a spoluobčanom do ďalších rokov?
Nech si každý v tejto krajine nájde teplo svojho domova, voľný čas, ktorý by obyvateľom umožnil venovať sa záľubám uspokojujúcim nielen duchovné potreby. Prajem si, aby sme sa v uponáhľanej dobe dokázali pozastaviť pri maličkostiach, ktoré sú zázračné, pretože sa už nezopakujú. Keď nás naplnia, šťastie sa dostaví samo. A pocit zázemia, to je i láska, lebo sme tu hlavne pre iných. Nebojme sa prihovoriť jeden druhému, pretože sa navzájom potrebujeme. Nech sa vytratí naše bohapusté blúdenie vôkol seba. Svojim čitateľom želám, aby sa pri mne nenudili, blízkym priateľom a známym veľa tvorivých inšpirácií, prinášajúcich radosť, a nepriateľom čo najmenej žlče, aby našli stoický pokoj. Nie je nič, čo by som želal sebe. Aspoň nie verejne. Hádam ak som bol pre niekoho užitočný, nech takým zostanem naďalej.