Dokonalosť tohto sveta spočíva v jeho nedokonalosti

Rozhovor so spisovateľom Radovanom Brenkusom (Dotyky 2008/3)

P. H.: Dnešný svet mi pripadá ako hrniec vody, ktorá je tesne pred varom. Nemáš aj ty tento pocit? Nevisí niečo vo vzduchu? Ak áno, čo to je? Čo sa môže v najbližších desaťročiach udiať v tomto obrovskom hrnci? Kto a čo sa v ňom uvarí? Aká bude slovenská príchuť polievky?

R. B.: Nielen ja, ale väčšia časť populácie má pocit, že nad nami visí Damoklov meč. Nepredstavuje nič abstraktné – bezmocnosť, pošliapaná dôstojnosť, strata morálnych hodnôt, násilie a veľa ďalších negatívnych javov, to všetko vyjadruje správanie a konanie konkrétnych ľudí, zosobňujúcich sociálne vzťahy. A tie sú priamym následkom ekonomických mechanizmov spoločnosti. Politici ich sotva radikálne zmenia v najbližších desaťročiach, takže predpokladám, že takýto stav popri reformách zotrvá dlhšie. Problém môžu riešiť jedine efektívnejším získavaním finančných prostriedkov a hospodárnejším prerozdeľovaním bohatstva. V týchto otázkach zostávam optimistom, verím, že vstupom do eurozóny sa situácia v našej krajine bude naďalej zlepšovať, i keď nie každý bude z toho profitovať v adekvátnej miere. Globalizácia vo svojom hrnci uvarí ešte veľa smrteľníkov a ja individuálnym popravám nezabránim. Ide totiž o opakujúcu sa antinómiu v základných sociologických úvahách: čo je lepšie – vláda silného priemeru, ktorá si, niekedy zložená z beztvarých jedincov dosadených vlastníkmi kapitálu a mediokraciou, nakoniec podrobí ostatných na otrokársky, feudálny či kapitalistický spôsob, alebo systém s pevnou organizačnou hierarchiou, kde sa napokon ako v mravenisku potlačí akýkoľvek individualizmus? Obidve riešenia vedú k rovnakému výsledku – k diktatúram formou rôznych druhov pseudodemokracií. Demokracia ako taká nejestvuje, každá je autokratická. Celé dejiny sú síce bojom antagonistických síl nepožadujúcich prvý ani druhý model spoločnosti, ale ich pohyb v konečnom dôsledku strieda moc jedných voči druhým. A o anarchii vieme svoje. Duchovným spásonosným útekom pre nás ostáva náboženstvo, filozofia a umelecká tvorba. Zvieratá môžu predvádzať najkrajšie tanečné figúry, no pre ne tanec nemá význam baletu. Očakávam, že slovenská príchuť polievky nebude až taká trpká. Isto si krajiny v rámci Európskej únie zachovajú svoju národnú identitu, jazyk a históriu, hoci už existujú koncepty jednotnej európskej kultúry, podľa ktorých sa bude realizovať trend spoločných dejín.

P. H.: Si presvedčený ateista? Kto a prečo má potom na svedomí big bang, vznik galaxií, hviezd, sĺnk? Naozaj sú diela Baudelaira, Bacha, Mozarta výsledkom absurdnej premeny horúceho vesmírneho bahna? A sme naozaj? Nie je všetko závoj z východných filozofií?

R. B.: Najprv upresním, čo rozumiem ateizmom, aby sme v tom mali jasno, pretože mnohí ateizmus stotožňujú s nihilizmom. Akoby ateizmus vylučoval vieru vôbec. Ateizmus je popieraním akejkoľvek fikcie ontologickej inteligibility, v modernom poňatí aj nesubstančnej. Ak túto inteligibilitu, ktorej imanentnou vlastnosťou je sebareflexia, budeme stručne nazývať Bohom, môžeme ateizmus považovať za presvedčenie, ktoré popiera existenciu Boha. V uvedenom zmysle zodpovedne môžem prehlásiť, že som ateista. Základnú teologickú kategóriu najlepšie vystihuje takéto terminologické upresnenie, navyše každý jej antropomorfizmus je pre budúce teologické koncepcie vylúčený, pretože vedie k substančnému modelu Boha. Pravdaže, existuje krajné sofistikovanejšie riešenie, ako vymedziť pojem Boha – Boh je niečo neurčité, čo nijakým spôsobom nemožno určiť. V takom prípade sme skončili: ak Boha vopred vykážeme do nepreniknuteľného vyhnanstva mysticizmu, nemá zmysel, aby sme sa o ňom bavili, nijaká teológia neprichádza do úvahy. Zdôvodnenie môjho presvedčenia, ktoré nevyplýva iba z vedy, by si vyžiadalo minimálne monografiu. Keďže v rámci nášho rozhovoru nie je preň dostatočný priestor (nechcem nudiť taktiež čitateľov), prejdem radšej k druhej časti tvojej otázky.
Vývoj vesmíru máme s veľkou presnosťou zmapovaný od 10^-35 sekundy po súčasnosť, matematické výsledky teórie veľkého zjednotenia (GUT) sú v primeranej zhode s pozorovanými parametrami vesmíru. Do uvedeného okamihu nevieme o vesmíre nič, pretože nám chýba adekvátna teória. Otázka, čo sa odohralo „pred“ alebo „počas“ big bangu, v terajšej dobe nemá fyzikálny zmysel. Podrobnosti si v rôznych publikáciách môže vyhľadať každý sám. Hoci mnohé detaily zatiaľ nepoznáme (nevieme, či boli skôr hviezdy alebo galaxie, a ďalšie pozorovania galaxií, poukazujúce na ich zrod zo zhlukov tmavej hmoty, určite doplnia teórie vzniku galaxií), v súčasnosti je viac ako isté, že za vznik vesmírnych nehomogenít (hviezd a galaxií) zodpovedá tzv. inflačná fáza vývoja vesmíru. Družica WMAP, vypustená agentúrou NASA v roku 2001, s vysokou presnosťou potvrdila kolísanie reliktového žiarenia. Keď vznikla teória veľkého tresku, bolo prirodzené, že sa objavili príliš extrapolované názory, ktoré možno zhrnúť takto: Big bang je počiatkom sveta. Boh, trebárs nepotrebný ako stvoriteľ vesmíru, stvoril prírodné zákony. Všetko, vrátane základných fyzikálnych konštánt, bolo nastavené tak, aby napokon vznikol život a človek ako vrchol tvorstva. Keďže s úžasom zisťujeme, že vesmír je dokonale zariadený, presne taký, aký má byť, nie je možné, aby sa za jeho harmóniou neukrýval univerzálny zámer zosobnený nekonečnou inteligenciou. Moja zásadná otázka, ktorá nás vo filozofii vracia späť, znie: skutočne je tento svet najdokonalejší zo všetkých možných svetov?
Po prvé, singularita (bodový stav) vesmíru predstavuje paradox všeobecnej teórie relativity, ktorý vyplýva z uplatnenia gravitačných rovníc za hranicami ich platnosti. Tak ako každá nová fyzikálna teória s ďalšími problémami odstraňuje paradoxy starej, i kvantová teória gravitácie, ktorú zatiaľ nemáme k dispozícii, ukáže, aké pravé miesto prináleží singularite. Bod je výslovne abstraktným pojmom geometrie. Je možné, že big bang má na svedomí odpudivá gravitačná interakcia, ktorá sa prejavuje iba pri extrémne najmenších subkvantových rozmeroch. V takom prípade sa dočkáme novodobej verzie kozmologickej konštanty λ (nemusí to byť verzia súvisiaca s energiou vákua), ktorú do svojich rovníc zakomponoval Einstein, aby sa vyhol dynamickému modelu vesmíru. Vieme, že ju považoval za svoj celoživotný omyl. Veľký tresk si zároveň nemožno predstaviť ako klasický výbuch, ktorého nevyhnutnou podmienkou je gradient tlaku vnútorného prostredia voči vonkajšiemu. Otázka, čo sa nachádza mimo konečného a neohraničeného vesmíru, nemá ani filozofický zmysel. Po druhé, seriózna filozofická dialektika vidí vesmír so súčasnou podobou prírodných zákonov ako jednu z nespočetných fáz ontologickej reality. Nielen z jej hľadiska nemá zmysel hovoriť o počiatku sveta, dokonca celého bytia. Big bang nie je až takým výnimočným fenoménom. Môže byť maximálne vznikom či zánikom časopriestoru vo fyzikálnom zmysle, ak sa kvantovou teóriou gravitácie potvrdí jeho počiatok alebo koniec v „singulárnom“ stave. Filozofia vynaloží ešte veľa potu, kým sa jej podarí sformulovať dialektické princípy vývinu prírodných zákonov, imanentne obsiahnuté v ontologickej realite. Teória multiverza, ktorá otázku pôvodu zákonov nerieši, ale odsúva ju do inej úrovne, zdôvodnením metazákonov dostane reálny základ. Následky však budú významné, od revidovania teleológie cez zánik antropocentrizmu, ktorý vedie k univerzálnemu božiemu zámeru, až po prehodnotenie axiológie. Po tretie, dokonalosť tohto sveta spočíva v jeho nedokonalosti, pretože ontologická realita v sebe implicitne zahŕňa nevyčerpateľné množstvo svetov, uskutočnených s inými prírodnými zákonmi, aktuálne možných a nemožných. Keďže všetko má nielen príčinu, ale aj svoj zmysel, účel sa v teleonomických (živých i neživých) procesoch realizuje dialekticky v súvislosti s kauzalitou. Ich výsledná funkcia nemusí mať podobu cieľavedomého zámeru.
Pýtaš sa, či sú veľké diela výsledkom vesmírneho chaosu. Zrejme narážaš na to, že náhoda sama osebe nemôže mať podiel na vzniku takýchto diel. Skutočne, inak by sa hádzaním granátu do kopy tehál bežne stavali domy. Fyzika podobnú možnosť vzniku Shakespearovho diela z písmen nevylučuje, ale pravdepodobnosť tohto javu sa prakticky rovná nule. Problém náhody je zložitejší, pretože ani nevyhnutnosť sama osebe nepostačuje na vysvetlenie kauzality dialektickej povahy. Vznik vysokoorganizovaných štruktúr, kde okrem fluktuácií (náhodných odchýlok) do hry vstupujú dodatočné nevyhnutné podmienky, sa nám podarilo zdôvodniť synergetikou – vedou, kde dialektika (filozofická teória vývoja) nadobudla matematickú podobu. Stále však zostávame v zajatí klasického chápania náhody, taktiež sa na nevyhnutnosť javov dívame ako na niečo, čo vylučuje náhodu. Premena neživej hmoty na živú nebola nevyhnutná ani náhodná, preto nepotrebovala vonkajší (boží) zásah. Zo synergetických úvah vyplynul pojem deterministického chaosu, ktorý v matematických aplikáciách dosiahol veľa úspechov. Podobne sa zrodilo hociktoré veľké dielo, s ktorým je to ako s mechanickým budíkom. Nezáleží na tom, akým nevyhnutným spôsobom bol zostrojený. Ak sa natiahnutím uvedie do nerovnovážneho stavu, kedykoľvek stačí akákoľvek náhoda, ktorá ním zatrasie, a jeho tikot sa napokon spustí.
Život ako sen? Typické nielen pre budhizmus či umeleckú tvorbu. Orientálne koncepcie, náboženské, filozofické a nábožensko-filozofické, sú pre európske poznanie ustavične inšpirujúce, rovnako ono má čo ponúknuť východným kultúram. Je priam pozoruhodné, ako všetkým mysliteľom vždy išlo o jedno a to isté – raz to nazývajú brahma, inokedy tao. Podobne Anaximadros zaviedol svoje apeiron. Egon Bondy, ktorý si uvedomoval tento fakt, v nesubstančnej koncepcii sformuloval zasa kategóriu ontologického poľa. Neurobil nič iné, len plnohodnotne aplikoval a rozvinul dialektiku v rámci súčasného filozofického myslenia. Podarilo sa mu to na etickom základe bez marxistických nánosov, čím sa jednoznačne zaradil k vrcholným predstaviteľom modernej filozofie. Keďže poznám dialektické riešenia mnohých filozofických otázok prírodných vied, vôbec ma neprekvapili analógie medzi fyzikou a orientálnymi koncepciami, s ktorými prišiel americký fyzik F. Capra. Bohužiaľ, jeho holistický prístup ku skutočnosti, vcelku pochopiteľný, má nielen vážne vedecké nedostatky, ale modernou filozofiou je navyše neprijateľný pre prehnaný dôraz na mysticizmus. Hoci život ako sen bol odjakživa zdrojom umeleckých inšpirácií, dokonca pre tvorcov je nepodstatné, či jeho interpretácia ako sna je pravdivá alebo nie, predsa len z pragmatického hľadiska opakujúcich sa figúr každodennej činnosti nepochybujem o tom, že som. K tomu nepotrebujem ani známy Descartov postulát. Keby život bol naozaj snom, šialene by som sa potešil – dovolil by som si až príliš veľa, lebo viem, že by sa mi to prepieklo. Skôr sa obávam opačnej krajnosti: nestane sa sen naším životom? Virtuálna realita, ktorá nahrádza živého človeka, nám otvára svoju náruč ako nový druh omamnej látky.

P. H.: Odkiaľ sme podľa teba prišli? A kam odchádzame? Existuje niečo ako smrť? Prečo sme vlastne tu?

R. B.: Odchádzame tam, odkiaľ sme prišli. Ako deti hviezd. Problém je, že si nepamätám, čo sa nachádza za pomyselnou bránou. Niekedy som si často predstavoval, aké to tam bolo, keď vznikala Mliečna cesta, v praoceáne sa vznášali koacerváty, po súši behali dinosaury, zvláštny tvor začal používať kameň, Egypťania stavali pyramídy, Kristus umieral na kríži a fyzici prvý raz vyskúšali jadrovú bombu. Dnes viem, že si na nič nespomeniem. A taká je smrť, existuje, ale iba pre tých, ktorí sú pred bránou. Máme právo búchať na ňu zo všetkých síl? Vari nám pomôže krik? Nie, pretože smrť je večná. Pred vstupom poďakujme, že sme mohli vidieť východ slnka, počuť vtákov, ovoňať kvet, ochutnať čaj a pohladiť človeka. Občas sa pozabudneme a kričíme, no ona nám našu bezmocnosť odpustí. Všetko je pominuteľné, len smrť je večná. Tak ako zmena, ktorá spája zrod so zánikom. Hoci sme tu jeden pre druhého, aby nás naplňovala akákoľvek láska, pre spoločnosť, aby prispievaním k jej blahu uspokojovala individuálne potreby, pre svet, aby sme ho zmenili vo svoj prospech ovládnutím prírodných síl, predsa len naše poslanie v rámci univerza zostáva jednou z najväčších záhad.

P. H.: Ktorí literáti a filozofi podľa teba najlepšie vystihujú tajomstvo ľudskej existencie? Máš svojich vyvolencov? Ak by si mal stráviť jeden deň s niekým, koho by ti z minulosti priviezol stroj času, kto by to bol?

R. B.: Tajomstvo individuálnej existencie spočíva v tom, že skutočné ja je protirečivou jednotou všeobecného a jedinečného ja. Zdravý rozum neprijal a neprijme takúto „totožnosť“ protikladov, preto sa ustavične bude zmietať v otázkach – Kto som? Čo tu robím vo svojej koži? Prečo v nej nie je niekto iný? Neviem o literátovi alebo filozofovi, ktorý by najlepšie vystihol tajomstvo ľudskej existencie, hoci viem, aké odpovede ponúkajú taktiež ďalšie oblasti poznania, od hinduizmu, budhizmu, taoizmu cez analytickú psychológiu, kresťanskú teológiu až po modernú psychológiu a etiku. Každý z nich mi totiž nasvietil tajomstvo inak, páči sa mi, ako sa všetci navzájom vyvracajú i dopĺňajú, užívam si ich súhru v detailoch, pričom o žiadnom pohľade nedokážem rozhodnúť, ktorý je najsprávnejší. Na jednej strane spisovatelia ako Poe, Maupassant, Steinbeck, Dostojevskij, Čechov, Bulgakov, na druhej filozofi ako Aristoteles, Hegel, existencialisti, z ktorých niektorí boli i literátmi. Tí všetci skutočne prispeli niečím hodnotným. Z toho je zrejmé, že nemám nijakých svojich vyvolencov. A ak by som mohol stráviť jeden deň s niekým, koho by mi priviezol stroj času, bola by to osobnosť skôr z oblasti umenia alebo náboženstva. Niekedy má umenie takú silnú poznávaciu funkciu, že istí tvorcovia mi dali viac ako celá veda dohromady. Ako prvý mi napadá Kristus, s ktorým by som si ozaj mal čo povedať, no nevylúčil by som ani rakúskeho básnika Georga Trakla, skladateľa Antonia Vivaldiho či maliara Vincenta van Gogha. O čom by som sa rozprával s Kristom? To si už nechám pre seba.

P. H.: Vládze súčasná filozofia odpovedať na najnovšie výskumy vedy? Nemáš pocit, že rôzne bizarné teórie vesmíru vznikajú ako huby po daždi a o chvíľu zmiznú ako efemérne prízraky? Aké sú najnovšie trendy v tejto oblasti a čo sa podľa teba najviac blíži ku skutočnosti?

R. B.: Sme svedkami takej diferenciácie vied, že často o špeciálnych výsledkoch nevedia ľudia z toho istého odboru. Niežeby sa navzájom neinformovali, ale výskumní pracovníci majú tak málo času na vlastné projekty, že prakticky nemajú šancu spoznávať detaily riešenia iných vedeckých problémov. Ak odhliadneme od niektorých výnimiek (napríklad informatika a neurofyziológia sa počas posledných rokov vyvinuli viac ako za celé obdobie svojej existencie), súčasná veda sa ako celok napriek diferenciácii nejako zvlášť nemení. Dovolím si povedať, že sa prostredníctvom detailov len utvrdzuje v odpovediach na zásadné otázky. Moderná filozofia by to mala mať o to ľahšie. Pravda je však taká, že nevládze odpovedať nielen vede, ale ani umeniu. V tomto smere ju lepšie nahrádza napríklad literárna veda. Prečo? Lebo jednoducho nie je. Chýba nám ucelená koncepcia, rešpektujúca všetky pozitívne záležitosti z dejín filozofického myslenia, na ktorú by sa v prípade potreby mohli spoľahnúť i vedci, pretože by v nej nevideli uzavretý kognitívny systém ani špekulatívnu konštrukciu hodnotiacich téz poskytujúcich svojvoľné interpretácie. Ide o to, že materialistická dialektika v pôvodnej verzii je už nepoužiteľná. Celá filozofická budova, čo s ňou súvisí, sa zrútila, keď padli totalitné režimy bývalého socialistického bloku. Ďalšie pokusy, okrem Bondyho, ktorý vo filozofii zašiel najďalej, objavujú teplú vodu akoby v nových šatách. Filozofia bez etických princípov vecí sa redukuje na vedu, bez orientácie človeka vo svete sa stáva neplnohodnotným systémom. Veda bez takejto filozofie je dieťaťom, ktorému chýba rodič, a filozofia bez vedy blúdi ako neplodná matka.
S bizarnými teóriami vesmíru je to ako s ostatnými, nielen fyzikálnymi teóriami: buď sa vytratia alebo sa ukáže ich historické miesto v rámci univerzálnejšej všeobecne prijatej teórie. Najnovšie trendy v tejto oblasti sú bádania zamerané, takpovediac z opačnej strany, na fyziku elementárnych častíc. Práve objavy súvisiace s najjemnejšou štruktúrou hmoty značne ovplyvnia kozmológiu. Najviac sa ku skutočnosti približujú dva základné piliere súčasnej fyziky – relativistická kvantová mechanika a všeobecná teória relativity. Hoci sa intenzívne pracuje na ich zjednotení a poznáme mnohé vlastnosti budúcej teórie, samotnú kvantovú teóriu gravitácie, ako som už spomenul, nemáme. Zjednotenie totiž obnáša množstvo „neprekonateľných“ problémov. M-teória, teória superstrún a ďalšie teoretické konštrukcie so spoločným základom sú síce fyzikálne prípustné, no z hľadiska metodologického princípu korešpondencie v nijakom prípade nenahradia kvantovú teóriu gravitácie, ktorá nám ako jediná môže ponúknuť odpovede ohľadom stavu „počas“ big bangu. Jednak ide o čiastkové riešenia na ceste k univerzálnej teórii všetkého, jednak sama kvantová teória gravitácie len zdanlivo nastolí opätovný postnewtonovský stav, keď prevládal názor, že fyzika sa skončila a jej ďalší historický vývoj bude prebiehať iba rozvíjaním klasickej mechaniky. Univerzálna teória všetkého je dialekticky chimérou. Súčasná doba na kvantovú teóriu gravitácie nie je ešte zrelá – ani nie tak fyzikálne ako filozoficky. Historická skúsenosť ľudstva sa zatiaľ nevyvinula natoľko, aby došlo k zmene základnej fyzikálnej axiomatiky. Predpokladám, že až nové radikálne prehodnotenie našich názorov na najjemnejšiu štruktúru hmoty, časopriestor a gravitáciu umožní zrod takejto teórie, ktorá isto nevznikne mechanickým spojením súčasných pilierov fyziky. Úspech sa dostaví už vtedy, keď relativistická kvantová mechanika a všeobecná teória relativity z nej vyplynú ako jej limitné prípady.

P. H.: Poďme naspäť k literatúre. Aký je jej význam v čase vypusteného džina masového ohlupovania v štýle reality show, v čase besnenia predajov a výpredajov? Nie je to už len reliktové žiarenie niečoho, čo kedysi naozaj ovplyvňovalo životy a myslenie ľudí? Ak je literatúra na okraji záujmu spoločnosti, čo by ju mohlo vrátiť späť? Kde sa stala chyba? Myslím na literatúru slovenskú, ale aj svetovú.

R. B.: V rámci literatúry sa chyba nestala nikde. Zmenili sa spoločenské pomery, umenie vrátane literatúry nadobudlo podľa toho príslušný status. Ľudia si najprv musia zabezpečiť živobytie, až potom sa môžu venovať kultúre. Čo by mohlo literatúru vrátiť späť? Zmena týchto pomerov. Nerobím si však ilúzie o jej radikálnom priebehu (aspoň v najbližších desaťročiach nie), takže súčasný stav bude viac-menej pokračovať. Na druhej strane pozorujeme akési zlepšenie momentálneho stavu – rozbehlo sa množstvo kultúrnych aktivít, za ktoré sa nemusíme hanbiť ani pred svetom. V každom prípade som za popularizáciu literatúry, aby sa dostala do čo najširšieho záujmu spoločnosti. Niečo podobné sa deje aj s vedou, ktorá donedávna bola chudobným príbuzným umenia. Popularizácia literatúru nevytrhne z biedy, ale ako-tak jej pomôže. Uvedomujem si totiž, že vážna literatúra (zvlášť poézia), predpokladajúca múzických čitateľov, stále bude menšinovým žánrom. Objavili sa síce pokusy reprezentovať ju na štadiónoch (spomeňme si na beatnickú generáciu), no sama tvorba poézie sa často degradovala na populárnu úroveň. Napriek tomu súčasnú literatúru nepovažujem za reliktové žiarenie niečoho, čo výbuchom dokázalo meniť ľudskú existenciu. Kedysi vážna hudba v omnoho väčšej miere bola súčasťou spoločenských podujatí, nesmela chýbať takmer na každom večierku. Pýtam sa: stratila dnes niečo na svojom význame? Nie, hoci sa ju spoločnosť usiluje prehlušiť. Zotrvá medzi nami až do nášho konca. Každá doba si vymedzuje a privlastňuje význam literatúry, ktorý sa nestáva iba jej zmyslom. Keďže mnohé funkcie literárneho umenia sú notoricky známe, obmedzím sa na najpodstatnejšie bez toho, aby som otázku vyčerpal. Význam literatúry vidím práve v odhaľovaní ľudskej existencie. Ak sa naše túžby a sny ukrývajú za dverami trinástej komnaty, kde môžu mať i hrôzostrašnú podobu, ona nám od nej poskytuje kľúč. Po odchýlení dvier občas zatvárame oči, akoby sme sa báli prichytenia, no šero nikdy neodhalí viac ako obrysy predmetov. I keď literatúra svet nespasí, na rozdiel od Sybily dokáže byť prorokom, ktorý koniec sveta nepotrebuje.

P. H.: Tvoja posledná kniha Návraty pekla ma mrazí po chrbte, inšpiruje. Je to prúd obrazov, mihne sa tam boľavý osud ľudstva, padlý vojak a podobne. Všetko v nenásilnej a výsostne umeleckej podobe. Vykopávanie hrobov, scéna s vdovou – možno pre niekoho morbídne. Pre mňa však nie, dokonca tu sa niekde stretávame. Náš život je práve takéto šialenstvo a tajomstvo. Celý august mi niečo našepkával tajomný mesiac, zvláštne jasný a sugestívny, a v tvojej knihe je niečo z jeho mrazivého posolstva. Asi to nie je náhoda. Toto je dobrá cesta, ktorou si sa pustil. Tiež sa niečo také vo mne hýbe. Čo tvoja tvorba? Dovoľ mi „nekonvenčnú“ otázku: na čom pracujete, Majstre?

R. B.: Už niekoľko rokov mám v zásuvke dve básnické zbierky – Dym z ríše tieňov a Snívanie s netvorom. Prvá zbierka prešla toľkými verziami, že v terajšej podobe sa ju už nebojím pustiť na verejnosť, hoci pochybnosti sú. Ak nie v tomto, mala by vyjsť v ďalšom roku. Viem, že prejde ešte nejakými zásahmi tesne pred vydaním, ale mali by to byť zásahy menšieho formálneho charakteru. Netuším, kedy po tejto zbierke vyjde rukopis Snívanie s netvorom, symbolický príbeh o dedičnom hriechu, stvárnený ženským lyrickým subjektom. Toľko k básnickej tvorbe. Pokiaľ ide o prózu, po poviedkovej knihe Návraty pekla sa ďalšia prozaická knižka tak skoro neobjaví. Hlavou sa mi síce preháňa zvláštny námet na román, ale ako sa poznám, jeho spracovanie bude trvať aspoň štyri-päť rokov. Nejde mi len o strhujúcu epickú líniu od hlavného problému k jeho „vyriešeniu“ v silnom závere, ale aby navzájom závislé epizódy poskytli taktiež výsledný obraz, ktorý by v mimotextovom priestore pod rôznymi šatami odhaľoval nahotu jednej a tej istej dámy – ľudskej existencie. Čaká ma náročné prozaické obdobie, pretože napísať kvalitný román, ak sa zaň autor nemá hanbiť v kontexte svetovej literatúry, je ako vystúpiť na Mount Everest. Z tohto hľadiska je možné, že verejnosti už nič neponúknem. Tá sa o podrobných súvislostiach dozvie prípadne až vtedy, keď do rúk dostane hotový výsledok. Ja pri tom, tak ako pri každej knižke, nemusím byť, čitatelia knihu zhodnotia najlepšie.

Za rozhovor sa poďakoval Pavol Hudák