Rozprávka sa začína
Poď, lebo ti chcem vykresať
dieru do neba,
z ktorej vyberiem dúhu
jedine pre teba.
Ako dláto použijem
lúč z tej hviezdy,
čo zahynula.
Kúskom ľadu z nej
rozseknem oblak,
aby som ťa zahalil
jednou jeho polovicou
načisto nahú,
nevinne bezbrannú.
Neskorá hodina
Až raz zvon
bude odbíjať
posledné chvíle sirotám,
pastier pred polnocou
bude rátať
ovečky na jatky
a zaskočený vták
naberie voľný pád,
priamy smer do stredu zeme,
vtedy pootočíme ku kostolíku
tváre všetkých slnečníc
a supy sa vrhnú
na zdochliny – mŕtve sochy.
Opravovňa slov
Prasknutá kôra.
Nevieme, ako sa živica
vypotená puklinou
premení na med v lone ženy.
To preto,
aby sme sa naučili veštiť z vosku,
z nôt na obzore,
kde sa roztápajú sviece.
Hmla ich podčiarkla,
keď po nich udierala kosťou,
aby sme porozumeli
posunkovej reči trstiny
a meraniu kriku.
Výkrik hviezdy
Len čo samota
prestrelená v drieku
pretne noc úderom o zvon,
v jame po dopade hviezdy
vyrastie štvorlístok.
Rovnako ako v našom objatí.
Ticho, čo prestrihlo výkrik,
zíva tam na dne,
kde rosnička
spustila po povrázku hodiny.
Nuž hoďme do jamy
hrudku hliny,
ak nechceme iba zastaviť čas.
Portrét venuše
Mihalnicou kreslím
podmanivé prsia.
Odtrhla sa ti pri chôdzi.
Hrdlo mi napuchlo na hľuzu.
Uchop svietnik, lebo zobrazujem
siluetu magického tela.
Na pokožke sa trbliece
medený pot,
nahmatal som živý pulz.
Preboha ťa prosím,
nestrať sa v ňom
medzi kryštálikmi medi,
keď ochladneš so zabitými.
Rozhrešenie hmlovinou
Keď vonku bolo chladno,
až sa zima triasla,
a jediná vločka pustila
svoj tieň spod pazúch,
vtedy sa objavila
– len pre teba na dotyk –
hviezdna hmlovina.
Upieraš zrak
do nedozernej diaľky.
Nevieš sa na ňu
striedmo vynadívať
a my sa pýtame,
prečo odpúšťame mŕtvym.
Nemý pozdrav
Schúlil som sa k tvojmu lýtku
a v zreničkách ti rozkvitol
belasý záhon. Zmieta mnou
radosť, že sa ťa možno dotknúť.
Žmurkáš na mňa
a oči sa prevracajú na perly,
v ohnivom kúpeli.
Teperíme sa na posed,
na balkón pod náporom pár,
odkiaľ sme pozdravili
novú galaxiu a v nej čiesi zrenice,
také vzdialené od ostria hmly,
až nevyplašené vraždením.
Zakázaná poloha
Oddaj sa mi celá
celučičká.
Viem, že aj teba
to mučivo pokúša.
Niekde podpálili človeka,
aby sa zohrial.
V hlavách malátnieme
od pekelného vína,
počas prechádzky
sme ho vylízali z tvojich dlaní.
Prísvit v priepasti.
Diabol sa na nás pozerá
tretím okom večnosti.
V tulipánovom kalíšku
Horký stred bodľačia
je námesačný.
Naše milovanie svetlušiek
má opatrnosť srnky,
ktorej šiju oblizuje vlk.
Je dlhšie o žiaľ a bolestivejšie
než kúpanie v kostnej dreni
panien. Na konci tunela
ohnime rám z piesku
blízky na dosah galaxií
pri červenom posune,
kým sa doň tetuje
pozadie rozvláčených kostier.
Útek od sveta
Prv ako zomrieme,
pocestujme až na kraj sveta.
Nastúp do Malého voza,
lebo o Severku
som zapriahol kométu.
Vezmi si prikrývku,
ktorú som ti vŕbovým prútom
vyšibal od vesmíru.
Rýchlo precválajme cencúľom,
kým sa most neroztopí,
a vytrúsme lupene
po Mliečnej ceste. Na znamenie,
že sme tu kedysi boli.