Rozhovor so spisovateľom Radovanom Brenkusom (Slovenské pohľady 2009/5)
Prečo písať? Peter Pišťanek vraj už nemá radosť z písania. Čo ty?
Možno si uvedomil, že písanie nemá zmysel, ak ide o písanie pre písanie. Písanie skutočne nie je o písaní. Je o tvorbe fiktívnej reality a otázka znie, či má čo ponúknuť aj autorovi. Ak ho naplní osobitým svetom, v ktorom cíti, že je silnejší ako on, má písanie význam. Nastúpi radosť, hoci si prežije zúfalstvo vlastných postáv. Keďže píšem sporadicky, táto záľuba sa u mňa spája s radosťou. V opačnom prípade by som sa k nej neutiekal. Pravdaže, sú aj hluché obdobia, keď autora občas prepadne pocit, že písanie nemôže prekročiť svoj tieň. Načo sa však nútiť písať poviedku, ak inšpirácia nedozrela do príbehu? Literatúra sa ani v tomto období nestráca, básnik svojou poéziou jednoducho žije. Jeho videnie sveta je prekliatie i požehnanie na celý život, hoci by už nenapísal jediný verš. Ak nádejný poet úplne zanechal básnenie a s ním súvisiaci spôsob života, nikdy nebol poetom. Potreba venovať sa výlučne iným činnostiam je prostý následok, ktorým sa môžu zakryť neúspechy, a nie dôvod na ospravedlnenie takej voľby. Prečo písať? Minimálne preto, že treba zaznamenať dobu, jej spoločenský priestor. Zaznamenať ju s novým videním, azda ako svedectvo pre ďalšie generácie. Dôvodov môže byť veľa, ale nijaký spisovateľ nie je vstave uviesť jedinú osobnú príčinu.
„Nie je možné nájsť iný príbeh ako svoj vlastný,“ povedal (napísal) Ivan Klíma. Súhlasíš? Zdá sa ti tvoj príbeh natoľko naliehavý, že s ním stoj čo stoj musíš obcovať v básňach a prózach?
Súhlasím. Zároveň si vystihol jeden zo zásadných problémov literatúry. Všeobecne platí, že konkrétny život sám osebe nemá literárny základ, hoci existujú výnimočné životy, ktoré sú neuveriteľnejšie než mnohé fikcie dohromady. Naopak, život je základom literatúry. O čo ide? Ak má byť príbeh autentický, musí byť vlastný. Môže teda osloviť druhých? Vtip je v tom, že môže. Už len tým, že rozdielne ľudské bytosti majú mnoho spoločného. Až keď sa prežitá skúsenosť zmení na nadosobný postoj, príbeh môže byť naliehavý. Keďže sa zvraty osobnej skúsenosti na všeobecnú nestávajú často, patrím skôr k zriedkavo píšucim autorom. Je ťažké nájsť správnu mieru na vytvorenie takého príbehu, aby napríklad poviedka nepôsobila vykonštruovane. Ak sú životné inšpirácie hodnotené ako literárne, pre spisovateľa ide o neklamný znak, že dobre schoval vlastnú skúsenosť. Je prirodzené, že sa môže javiť ako chýbajúca a príbeh ako vykonštruovaný. No práve vďaka tomu môže šokovať, prekvapiť nečakaným záverom iných. Veď čo znamená autor pre čitateľa? Reportáž príhody, ktorá sa opakuje medzi miliónmi na tejto planéte, neprináleží umeleckej literatúre, prekvapí leda čitateľov, ktorí ju neprežili. Umelecké dielo je pokrivené zrkadlo, ktoré síce realitu pretvára, ale môžeme sa v ňom uvidieť pravdivejšie, ako v skutočnosti vyzeráme. Poviem jeden príklad za všetky, pokiaľ ide o naliehavosť príbehu. Dlho som premýšľal, aké by to bolo, keby som žil večne, nech by som sa nachádzal v akomkoľvek raji. Človek predsa odjakživa bojuje i vyrovnáva sa so smrťou, túži po nesmrteľnosti. Keď som chcel ukázať tento problém, napadol mi upírsky typ hlavného protagonistu, a keď sa navyše k celkovému výsledku pridali isté osobné zážitky, všetko do seba natoľko zapadalo, že bolo viac ako nutné, aby vznikla poviedka Smäd. Súhra viacerých okolností podnietila jej vznik. Keby som necítil, že si žije svojím svetom, že obcovanie s príbehom už nie je len moje, ale vyzlieka aj iných, určite by som ju nedal na papier. Nie som totiž povinný písať.
Tvoj poviedkový debut Návraty pekla slovenská literárna kritika dosť zvozila. Jeden či dva kladné ohlasy prišli z „českých luhů a hájů“. Igor Hochel, Marta Součková, Dana Kršáková sú mená, ktoré na Slovensku nemožno ignorovať. Naopak, predstavujú vážne literárnokritické hlasy, Hochelovci sú navyše básnické autority. Ako sa s tým vyrovnávaš?
Nijako, pretože sa nemám s čím. Doma nikto nie je prorokom (smiech). Teraz vážne. V slovenských médiách boli i pozitívne ohlasy, nechajme bokom nekompetentných kritikov, ktorí ovplyvňujú verejnú mienku. Autor musí mať nadhľad aj nad videním dobových odborných kritikov, inak sa nikam nedostane. Igora Hochela si vážim, málokto má taký seriózny prístup k literárnokritickej činnosti ako on. V podstate veľmi dobre vystihol, že to nebudem mať ľahké. Skutočnými osobnosťami slovenskej literárnej kritiky a vedy, ktorej otázky a odpovede nie sú mi až také neznáme, sú Matuška, Votruba či Hamada a Bžoch. Rakús ma vedel nadchnúť, aby som sa začal hlbšie zaujímať o literárnu vedu. Uznávam prirodzené autority, nie umelé. K ostatným odborným kritikom sa nepotrebujem vyjadrovať. Pravdepodobne im nesadol imaginatívny druh prózy, umenie je bezpochyby aj záležitosťou vkusu. Bolo by ideálne, keby sa hodnoty uprednostňovali pred vkusom. Netreba zabúdať, že jestvujú inteligentní čitatelia, ktorých nie je málo. Sami si vytvoria názor porovnaním knihy s recenziou. Kritik má právo aj na názor, že dva plus dva je päť, a ja mu ho neberiem. Keďže každý prežíva dielo ináč na základe svojich pocitov, myslenia, skúseností a životných postojov, je prirodzené, že Návraty pekla nemohli zarezonovať v optimistoch od narodenia. Je to krutá kniha o našich najprízemnejších slabostiach, mapujúca bezmocnosť vo všemožných prejavoch. Možno i kontroverzná, no nenárokujem si na absolútnu pravdu. To si autor nemôže dovoliť. Ak si čitateľ chce oddýchnuť, nechce sa mu myslieť, rozhodne nech nesiaha po tejto knihe. Na druhej strane mu nikto nekáže byť spoluautorom, namiesto prípadnej únavy z dotvárania textu, ktoré sa predpokladá u múzického čitateľa, si môže vystačiť so zážitkom z napätia, atmosféry alebo príbehu ako takého. Dôležité je, aby bol ochotný vrátiť sa ku knihe a nájsť si v nej niečo nové, čo si predtým neodniesol. Podobné je to s poéziou, ani tu nemôžem vyhovieť každému. Počas jednej prezentácie sa stalo, že účastník sa postavil, zahrešil a na protest odišiel. No debatovať o tom, ktoré umelecké výtvory sú lepšie a ktoré horšie, je rovnaký nezmysel ako viesť nekonečné spory, či je hodnotnejší Bach alebo Vivaldi. Samozrejme, má to význam na inej úrovni, relatívne vo vzťahu k existujúcim dielam, ak tvoria nejakú spoločnú líniu. Nielen preto je zaujímavé sledovať, akým spôsobom a k čomu sa vyjadrujú odborní kritici, ktorí nedovidia ďalej ako autor. Čo tí istí kritici dosiaľ urobili pre Pavla Suržina? Verím, že situáciu zmení mladšia generácia, hoci mám obavy, že viacerí kráčajú v šľapajach staršej. I s ostatnými v našej spoločnosti, ktorí hodnotia, je to zvláštne: ak vidia medveďa loviť ryby, usudzujú podľa toho, ako sa mu skvele darí, že vedome ovláda zákon lomu svetla a využíva ho vo svoj prospech. Títo jedinci sú presvedčení, že medveď dokonca vie matematicky odvodiť iné fyzikálne zákony. Interpretujú si mnohé javy po svojom, inak vlastne ani nemôžu. Na ich mieste by som sa neoháňal vzdelaním, skúsenosťami a pozíciou, mohlo by to na nich vrhnúť horšie svetlo. Za tie roky poznám vkus mnohých kritikov. Až pridobre viem, čo chcú. No nie sú rozhodujúcou inštanciou, ktorá má posledné slovo. Keby som urobil experiment, že by som pod pseudonymom poslal svoje texty do časopisu, kde mám pribuchnuté dvere, určite by ich publikovali. Má však význam písať na objednávku? Taký šéfredaktor by dopadol ako sklerotický učiteľ, ktorému žiaci podhodili jeho vlastnú prácu a on ju ohodnotil ako nedostatočnú.
Výhrady voči tvojej próze boli skôr v niečom inom ako v spracovaných témach. Aspoň tak som to pochopil: používaš básnický jazyk, ktorý je navyše miestami dosť ťažkopádny, meravý.
Znova ide o uhol pohľadu, pretože kritizované bolo všetko možné. I spracované témy – podľa niektorých chýba invencia, podľa iných ide o nové videnie. Príbeh je opisný, neautentický, nezaujímavý, nudný, alebo má tajomstvo, ktoré sa v napätí odhaľuje do určitého výsledku? Jedni povedia to, druhí pravý opak. Komu mám veriť? Sú v prózach nezmyselné metaforické opisy, alebo na zopár miestach lyrické skratky, ktorými sa môže povedať viac ako priamymi siahodlhými opismi? Táranie bez zmyslu, verbalizmus, dekadentný ornamentalizmus, alebo jednoznačne sformulované vety, ktorým rozumejú mnohí čitatelia a každú poviedku si prečítajú na jeden dych? Kŕčovitá, alebo výborná štylistika? Aké hodnoty sa nachádzajú v Návratoch pekla, ak tam vôbec nejaké sú? Sám si odpovedz, máš svoj rozum. Natrafiť na kritika, ktorý by presvedčivo zargumentoval odpovede na tieto otázky, je ako nájsť ihlu v kope sena.
Literárnej kritike sa venuješ aj ty. Čo pociťuješ, keď przníš knihu nejakého autora či priam autora samotného? Sú totiž borci – literárni kritici, ktorí považujú čistenie literárneho priestoru za svoju svätú povinnosť, no niekedy mám pocit, že literárne upratovanie im nedeptá dušu smútkom (a to by malo, nie?), ale naopak: spôsobuje im nevýslovnú slasť.
Touto otázkou si brnkol po mojej strune (smiech). Návraty pekla sú aj o bolesti, ktorá spôsobuje rozkoš. Takí sme: často si niečo myslíme, iné hovoríme a odlišne konáme. Naše správanie nepodlieha len vedomiu. Málokedy si to uvedomíme a priznáme. Odsudzovanie mojej poslednej knihy akoby potvrdzovalo tento fakt. V živote sú obdobia, keď sa i najšťastnejší ľudia zbláznia, nevychádzajú celé týždne z bytu. Niekto apaticky prekročí mŕtvolu, potom mu v afekte prekáža vzduch. Stačí malý skrat vo vzťahu k vonkajším okolnostiam. Vysokopostavený muž si môže roztrieskať ruku o stenu, sebavedomý vyrovnaný mladík siahnuť na život alebo odmietnutá suverénna žena zohyzdiť telo. Intelektuáli, ktorí si najmenej pripúšťajú, že sa dostanú do takejto situácie, sa vystavujú akoby o to väčšiemu riziku – ak s fľašou v ruke prepadnú záchvatu plaču, nechcú, aby sme vedeli o tom, ako sa zvíjali na koberci. Život je šialený pohyb v protikladoch. Nechcem však generalizovať. Nie všetci za každých okolností ináč konáme ako myslíme, spoločnosť by tým ďaleko nedospela. Hoci mám mnohé výhrady voči Elfriede Jelinekovej, predsa len jej Pianistka vystihuje niečo, čo sa nedá obísť. Ešteže to ukázala spisovateľka, muža by feministky ukrižovali. Silné vášne a fantázia, konflikt nenaplnených túžob so spoločenskými konvenciami a pocity vylúčenia zo spoločnosti, to všetko prirodzene prispieva k medziľudským vzťahom tak, že musia existovať aj literárnokritickí borci. Maximálne môžem povedať, že sa usilujem, aby som nezapadol medzi nich. Nie som si skutočne vedomý, že by som prznil samotného autora. Je mi ľahostajný, posudzujem iba text. V recenzii hovorím o ňom formálne. Keďže sú určité normy, pod ktoré si nedovolím ísť už len kvôli stálym čitateľom, radšej si vyberám knihy, o ktorých môžem napísať niečo pozitívnejšie. Aby som si zbytočne netrýznil dušu vyrábaním nepriateľov, ktorých mám aj tak dosť.
Najpredávanejšie knižné tituly mám na polici, ktorú som si nazval inteligentná komercia, hoci v niektorých prípadoch pochybujem o prívlastku inteligentná. Čítaš tieto knihy (mám na mysli autorov ako Hvorecký, Matkin či u susedov Maslowská, Denežkinová atď., aby sme sa zmestili do zadefinovaného termínu pre predmetnú poličku), alebo si radšej listuješ v Kafkovi či inej metafyzike, alebo vo fyzike, keďže si vyštudovaný fyzik (a matematik)?
Inteligentnú komerciu možno zaradiť do oblasti populárnej literatúry, ktorá disponuje aj literárnym brakom. Nemám nič proti takejto literatúre, jednoducho existuje, pretože sa ekonomické podmienky trhu prispôsobujú potrebám obyvateľov. Tak ako populárna hudba má svojich poslucháčov, i ona má svojich čitateľov. Osobne k nim nepatrím. Svoj čas si natoľko vážim, že si časť z neho nedovolím premárniť na prečítanie takejto knihy. V permanentnom zhone som rád, ak sa dostanem k ďalšiemu skvostu svetovej literatúry na odporúčanie priateľov. Z beletrie zrejme nestihnem toho veľa prečítať, a to má svoje výhody. Takpovediac ju ustavične dobieham, lebo v minulosti som sa viac orientoval na populárno-vedeckú literatúru, literatúru faktu a monografie z oblasti prírodných a humanitných vied. To neznamená, že v literatúre nie som otvorený pre hocijaké umelecké dielo. Nemusí mať metafyzické podložie. Áno, Kafka či Dostojevskij sú velikáni svetovej literatúry, no nepatria k mojim srdcovým záležitostiam. Omnoho viac ma oslovil Steinbeck alebo Bulgakov, ak si odmyslíme poéziu. Pokiaľ ide o slovenskú inteligentnú komerciu, jej ukážky čítavam v denníkoch, literárnych časopisoch. Od istého času sa mi ešte neprihodilo, žeby som na základe fragmentu siahol po knihe. Predtým som totiž získal skúsenosť, že zväčša ak nezaujme fragment, neprekvapí ani celý text. Listovanie v odborných fyzikálnych článkoch a učebniciach je pre mňa nevyhnutné dobro, keďže pracujem v košickom Ústave experimentálnej fyziky SAV. Iste, mnohí ohŕňajú nos nad ľuďmi môjho typu, prečo sa z exaktných vied tlačia do umenia, akoby veda bola bez intuície a fantázie, pritom si neuvedomujú, že i srdce má svoje pravidlá. Môže usmerniť rozum, aby netriumfoval nad objavom Ameriky. Sami autori, ktorým sa to nepáči, sa potkýnajú na triviálnych poznatkoch, vlastný eklektický guláš často v abstraktno-meditatívnej rovine servírujú prostoduchým čitateľom a kritikom, ktorí ho považujú za základný chod slovenskej filozofickej poézie. Groch či Litvák sa však vybrali cestou, na ktorej nedobehnú Buzássyho.
Ako to myslíš s tým nedobehnutím?
Presne ako som povedal. Buzássy si uvedomuje priveľa nástrah v poézii, aby si dovolil pseudofilozofovanie. Existuje množstvo opantávajúcich návnad a je na autorovi, či sa chytí do pasce. Nebudem ich konkretizovať, sú všeobecne známe nielen medzi erudovanými kritikmi. Máloktorý autor dokáže zvážiť svoje schopnosti, kam až môže siahnuť.
Si podpísaný pod literárnym (kultúrnym) periodikom KAM. Vyšlo nulté číslo, ďalšie asi nebudú, projekt nebol finančne podporený. Čím mal byť tento časopis výnimočný alebo aspoň odlišný od iných na našej literárnej scéne etablovaných časopisov s podobným zameraním?
Túto záležitosť by som prenechal plnej zodpovednosti šéfredaktora, nezasahoval by som do jeho kompetencií. Richard Kitta má skúsenosti s multimediálnym umením, vie, čo sa robí v zahraničí. Nedávno sa vrátil z Nemecka, kde ozaj nespia, ale žijú umením. Pozná alternatívne možnosti prepájania literatúry s ďalšími druhmi umenia, svoje poznatky by naisto využil v tomto periodiku. Myslím, že práve mapovaním vzťahu literatúry k iným umeleckým oblastiam by bol časopis odlišný od etablovaných časopisov podobného typu. Osobne som nebol nadšený vznikom nového časopisu, lebo literárnych časopisov je na malom Slovensku viac ako dosť. Skôr ide o to, že by si každý z nich mal vytvoriť vlastnú koncepciu zreteľne odlišnú od ostatných, aby sa nepodobali ako vajce vajcu. Zároveň nie som proti, aby takýto celoslovensky distribuovaný časopis vznikol. V rámci východoslovenského regiónu by bol určite jedinečný, také periodikum v tejto časti Slovenska neexistuje. Až budúcnosť ukáže, či časopisecký projekt bude finančne možný.
Prečo vydavateľstvo Pectus? Mnohé vydavateľstvá jedného muža, ktoré vznikali na Slovensku po novembri 1989, už rezignovali, medzi nimi aj špičkové. Ty si v takejto situácii, naopak, založil vydavateľstvo Pectus a máš s ním už prvú skúsenosť: z grantových peňazí Ministerstva kultúry SR ti priznali pár drobných, ktoré či máš, či nemáš, si na tom rovnako – za tie peniaze sa nedajú vydávať knižky. Entuziazmus ťa neopúšťa?
Paradoxne nie. Nemienim plakať, že nie sú peniaze od Ministerstva kultúry, že štát by mal podporovať kultúru. Radšej sa pokúšam získavať financie aj z iných zdrojov. Protikultúrna politika štátu v literárnej oblasti je fakt, voči ktorému jednotlivec nič nezmôže. A daňoví poplatníci zostávajú v úlohe divákov, ktorí tlieskajú kúzlam s ich peniazmi. Udržiavam kontakty so zahraničnými vydavateľstvami a inštitúciami na podporu prekladov, s organizáciami, ktoré zasa môžu čerpať financie z rôznych ďalších fondov. Existuje spolupráca s odborom kultúry Košického samosprávneho kraja. Navyše je tu stále nepreniknuteľný súkromný sektor. Vydavateľstvá rezignujú z jednoduchej príčiny – z nedostatku financií. Zanikajú, keď sa usilujú minúť viac, ako získajú. Je jedno, či v Pectuse vyjde ročne jedna, alebo dvadsať kníh, pretože nemá zmysel ísť proti sedliackemu rozumu. Slovenské vydavateľstvo Pectus vzniklo, aby o knižnom vydávaní pôvodnej a prekladovej tvorby rozhodovala iba kvalita, aby začínajúci autori nemali problém s vydaním, propagáciou a distribúciou knihy. Vydavateľstvo sa sústredí na nekomerčnú literatúru. Malo by plniť funkcie literárneho agenta, ktorého existencia na východe Slovenska už bola potrebná. Mimochodom, nerád sa štylizujem do osobitnej pózy vydavateľa. Pectus predstavuje nielen vydavateľstvo. Ide o združenie ľudí zameraných okrem výroby kníh na organizovanie literárnych aktivít.
Môžeš špecifikovať, o aké aktivity ide?
Prevažne o autorské verejné prezentácie, publikovania slovenských autorov v zahraničných časopisoch. Ďalšie, týkajúce sa nielen literatúry, sú v štádiu príprav, takže ich neprezradím. Radšej sa dajme prekvapiť.
Je to u nás, aj vďaka súťaži Poviedka, pekne prepoviedkované. Yehuda Amichai (izraelský básnik, ktorého som si pre seba nedávno objavil) má báseň Návod na dobrú lásku. Vedel by si sformulovať (máš ľahšiu úlohu, nemusíš vo veršoch) návod na dobrú poviedku (podľa Brenkusa)?
Máš pravdu, je to pekne prepoviedkované. A pritom napísať hodnotnejšiu poviedku je z určitého hľadiska ťažšie ako vytvoriť román, hoci ten si vyžaduje viac času. Všimol som si opakujúci sa schematizmus súčasnej slovenskej poviedky – v úvode sa spomenie detail a v závere sa vytýči ako čosi hlavné. Čitateľ, podľa jadra si pointu interpretuj, ako chceš! A nekonečné množstvo detailov je spasenie, poskytuje nevyčerpateľné možnosti poviedky!
Prepáč, musím ťa prerušiť. Poviedka, ako ju chápem ja, je silne koncentrovaný tvar a myslím si, že dobrú poviedku robí práve detail – kumštom je ten detail rôzne (viacvýznamovo) nasvietiť. Nesúhlasíš?
Dovolím si nesúhlasiť. Nasvietenie detailu je len jeden z činiteľov, ktoré ovplyvňujú výsledok. Je to síce kumšt, ale položme si otázku: vystačíme si iba s tvorbou? Prečo poviedky mnohých výborných tvorcov zostávajú chladné, hoci ďalší z nich pod mikroskopom vidí čosi iné? To je cesta ľahšieho odporu, ktorá sa skutočne dá naučiť! Navyše môžem byť objavný, ak viem, čo videli predo mnou ostatní! Nehovorím, že nejde o tvorbu, lebo autor fragmentárne tvorí tak, že počas písania priťahuje za vlasy súvislosti spomenuté v texte, no už Hrabal ukázal, že tvoriť nestačí. V poviedkach chýba akási nosná a nevyslovená životná pravda, metafora, hodnota, na dušekovskú stratégiu by som sa už nespoliehal. Pre tieto poviedky vo väčšine prípadov je typická absencia problému. Presnejšie povedané, videnie problému tam, kde nie je. Možno aj je, ale nedokážem mu uveriť v celom kontexte. Návod na dobrú poviedku nesformulujem, pretože principiálne neexistuje. Inak by sa dalo určiť, ktorá poviedka je lepšia a ktorá horšia. Ako som už raz spomenul, táto možnosť je pre dielo nezmyselná, znamenala by koniec literatúry. Napriek subjektívnemu charakteru spoluautorstva čitateľa však existuje „návod“, ako nevytvoriť zlú poviedku. Na kvázipravidlá nepriamo poukazuje literárna veda. Nebudem ich menovať, ukrývajú sa v príslušných monografiách. Dodržiavanie zákonitostí síce zaručí, že poviedka nebude zlá, no nemusí byť ani dobrá! Môže byť bezfarebná, nudná, bez horúcej krvi. Azda najbolestnejšou zodpovednosťou za text sú korektúry výslednej poviedky. Ak hodnotím, nesmiem poskytnúť interpretačné kľúče. Ak sa vyhýbam štylistickému, kompozičnému a sujetovému schematizmu, môžem ho obísť lyrickými skratkami, expresívnymi vsuvkami, časopriestorovými variáciami, nečakanými zvratmi v epickej línii atď. So všetkým treba šetriť ako s korením, aby nevznikol koktail ani nápoj s rovnakou chuťou ako predchádzajúce. Dialógy musia byť autenticky hovorové i nekopírujúce, poviedka by nemala byť krátka ani dlhá. Pri nahustení súvislostí sa čitateľ stratí, v opačnom prípade bude zívať. Všetky možné kompromisy sú podstatnou záležitosťou vnútornej logiky fikcie. Ani autor nemusí byť hlúpy, hoci pre viacerých kritikov vyzerá tak, akoby o ničom nevedel. Musí mať každá postava naplnenú tematickú rolu? Ak sa riešenie problémov ukáže ako antinomické, nejde o ich riešenie? Vzniká síce dojem, že sa nič nevyriešilo, akoby priestor poviedky nebol postačujúci, no ani riešením lineárnej rovnice v matematike nemusí byť jedno číslo. Tobôž to platí pre umelecké viacvýznamové riešenia. Nestačí, ak požadovaná katarzia spočíva v psychickom účinku literárneho textu? Musí sa nachádzať napríklad v poviedkovom priestore? Otázok je veľa, mnohé čakajú na odpovede. Jedno je však isté: ak chcem dopredu čosi zavrhnúť, môžem uchopiť akékoľvek detaily.
Zhováral sa Martin Vlado