Ak chce chlap skvelú milenku, môže sa oženiť s Ruskou. Ak túži po múdrych deťoch, môže si zvoliť Židovku. A ak chce, aby bol jeho hrob starostlivo upravovaný dlho po smrti, nech si vezme za ženu Litovčanku. Niečo na tom bude, keďže poézia u Litovčanov, aj keby z nej neexistoval ani riadok, spočíva v ich koreňoch, životnom štýle. Dôkazom sú reakcie bežných ľudí na najstarší a najprestížnejší poetický festival na Litve, ktorého 47. ročník zorganizovali Litovský zväz spisovateľov a Klub spisovateľov. Program medzinárodného festivalu Poezijos Pavasaris bol od 15. do 30. mája natoľko bohatý, že nielen Litva žila poéziou. Poeti recitovali v záhradách, parkoch, múzeách, kaviarňach, knižniciach, kníhkupectvách, školách, univerzitách. Nejedno sprievodné podujatie, venované časopisom, mladým poetom či tvorbe známych básnikov, bolo realizované v Rusku, Poľsku a Írsku, uskutočnili sa workshopy, konferencie, poetické divadlá, koncerty.
V slovenských podmienkach je priam neuveriteľné, ako sú poézii naklonení najvýznamnejší predstavitelia Litvy. Zrejme i preto, že viacerí z nich sú sami básnici. Účastníkov festivalu slávnostne privítal v radnici primátor Vilna Artūras Zuokas. Niektorí hostia navštívili tzv. prírodné múzeum stredu Európy – Európsky park kultúry, kde prezentovali svoju tvorbu, alebo dedinku Balkūnai (okres Alytus), kde sa nachádza pamätná izba, zasvätená tradicionalistickému maliarovi Antanovi Žmuidzinavičiovi. Tu, v starodávnej stodole, dedinčania spolu so starostom predstavili svoj folklórny program, vypočuli si recitácie hostí. Pohostinnosť a srdečnosť nemali konca.
Inak to nebolo ani v Šilavotase, kde kedysi v ústraní žilo dobrovoľné zoskupenie pobožných žien, odlúčené od cirkvi. Pomáhali ľuďom z okolitých dedín za prípadný proviant a vzbudzovali takú dôveru, že keď ukrývali domácich, ktorým hrozil odchod do vyhnanstva na Sibír, nepadlo na nich nijaké podozrenie. Poeti po vystúpení dostali od miestnych výslužku v podobe syra a medu. Rovnako sa z poetov tešil Juozas Alexandravičius, ktorý je viceprimátorom kúpeľného mesta Birštonas už viac ako desať rokov. Prezradil, že za tento úspech vďačí ľuďom, ktorých miluje. Keď sa v sprievode hudby recitovalo v parku pri buste významného spisovateľa Balysa Sruogu, i náhodní okoloidúci sa zastavovali a počúvali. Akoby konzumentom v uponáhľanej dobe dávali najavo: vy máte hodinky, a my čas. Viceprimátor zaviedol hostí tzv. cestou drevených anjelov do domu rezbárky Rimantė Butkuvėovej v Puzonyse, ktorá sa venuje naivnému umeniu, a s hosťami si zaspieval pri podávaní tradičných jedál.
Vydavateľstvo Vaga vydalo antológiu Poezijos Pavasaris 2011, v ktorej sú zastúpení slovenskí básnici Marián Milčák a Radovan Brenkus. Ku konferencii poetov a literárnych kritikov prispel Brenkus esejou Generačné rozpoznávacie znaky poézie.
Generačné rozpoznávacie znaky poézie
Existuje čo len jediný príznak poézie, na základe ktorého by bolo možné jednoznačne určiť, či báseň pochádza od autora mladšej alebo staršej generácie? Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ním môže byť hodnotová orientácia, ale mnohí autori vo svetovej poézii vyvracajú možnosť takého predpokladu. Medzi klasické hodnoty patria rodina, domov (v tom malebnosť vidieka) či kresťanské hodnoty. V súčasnej slovenskej poézii môžeme hovoriť o rúfusovskom tradicionalizme. Na druhej strane jedným zo symptómov umenia, a teda i poézie, je rušenie status quo – revolta, čo zvyčajne prináleží mladšej generácii. Pseudokritici ju odjakživa spájajú s absolútnym popieraním hodnôt, pritom si stačí spomenúť na staré spinozovské tvrdenie, podľa ktorého poprieť niečo neznamená zavrhnúť to, alebo na autorov, ktorí napriek zvrátenosti, dekadencii či temnej optike dokážu zapôsobiť priam opačne – katarzne, pretože psychický účinok umeleckého textu v značnej miere závisí od vnímania čitateľa. Typickým príkladom na kontradikciu obsahu a účinku je Traklova poézia, uprednostňujúca prinajmenšom humánnosť, a to nepriamym odsudzovaním vojny ako jedného z najabsurdnejších spoločenských javov. V súvislosti s tradíciou a revoltou treba skonštatovať, že ani rozpor medzi nimi neumožňuje stanoviť, či poézia, ktorú čítame, vznikla spod pera mladšieho alebo staršieho básnika. V slovenskej poézii najmladšej generácie sa totiž nachádzajú autori, ktorí v novom šate neprekračujú rúfusovský tradicionalizmus, a nejeden básnik strednej či staršej generácie sa nebráni revolte. Vekový, čiže generačný rozdiel v tomto význame má rovnako zanedbateľný vplyv na charakter poézie ako rozdiel pohlaví.
Ak generáciou v kontexte svetovej poézie, abstrahujúc od individuálneho pokolenia, budeme rozumieť vývojový stupeň básnikov s kvalitatívne vyššou úrovňou, potom už má zmysel hovoriť o generačných rozdieloch poézie. Môžeme sa na ne dívať ako na rozdiely medzi epochami, jednotlivými fázami vývoja svetovej poézie. Zrejme nikto nepoprie vývoj literárneho umenia, ako aj jeho charakteristické znaky, rozlišujúce napríklad renesančnú a barokovú poéziu, hoci ten nemá povahu kauzálneho nexu vývoja vedeckých teórií, ktoré tak vieme predpovedať s istotou. Keďže novovzniknutý tvorivý počin kedysi vôbec neexistoval tak ako jeho predchodca, vývin umenia predstavuje také negovanie existujúcej tvorby, že jej zachovanie nevystupuje ako limitný prípad novovzniknutého počinu. Základnou vlastnosťou tohto procesu je teda neredukovateľnosť jeho výsledkov na predošlé pri akýchkoľvek podmienkach. Rešpektovaním predchádzajúcej tvorby sa literatúra chráni pred zachovávaním plagiátov, preto pod kolesom svojich dejín melie autorov píšucich už napísané, a neredukovateľnosť jej výsledkov umožňuje vznik originálneho diela, ktoré sa v príslušnej epoche stáva ideálom pre ostatné diela.
Vzhľadom na to, že aj najvýnimočnejší autor je prienikom spoločenských vzťahov danej epochy a nie je možné dielo absolútne oddeliť od autora, vývin literatúry odzrkadľuje nielen premenu epoch, ale i charakter doby a jej ľudí, ich životný pocit a štýl. Evolučno-sociálny rozmer literatúry sa nedá vylúčiť ani z poézie, premieta sa práve do jej generačných rozdielov. V slovenskej poézii sú z jeho hľadiska notoricky známe rozpoznávacie znaky povedzme medzi štúrovskou generáciou a generáciou básnikov 20. storočia. Ich odlišnosť spočíva taktiež vo formálnom spôsobe používania básnického jazyka, pričom Baudelairea vo svetovej poézii môžeme skutočne považovať za otca modernej poézie. Vývin literárneho umenia výlučne v rovine jeho foriem neexistuje, nutnou súčasťou tohto vývoja je obsah diela, reflektujúci na epochu. Predsudok, podľa ktorého témy zostávajú, pretože sa mení len spôsob ich podania, patrí zdravému rozumu postmoderny.
Hoci nijaký autor nemôže byť natoľko univerzálny, aby prekročil sám seba a teda vlastnú epochu, neznamená to, že nová éra ho musí vyškrtnúť zo zoznamu. Poézia totiž plní mnohé funkcie, jednou z nich je pôsobiť emocionálne. Vďaka nej sa stáva nadčasovou. Nadčasovosť ako jeden z atribútov umenia neznamená nič iné ako časový presah umenia do všetkých epoch, počas ktorých sa v dejinách človeka opakujú príslušné pocitové figúry. Nejde teda o nadčasovosť v zmysle klasickej večnosti či neznámeho a tautologického večného kolobehu mimo nás, pretože, ako vieme, univerzálne platné hodnoty i absolútne pravdy neexistujú. Ide o oprávnený, plnohodnotný a dlhodobý pocit, keď si v prípade hudby povzdychneme nad jej božskosťou a večnosťou, o pocit, ktorý je hybnou silou celého umenia. Nadčasovosť poézie umožňuje, aby ju chápali aj naši potomkovia, hoci s odlišným vnímaním.
Odhliadnime na chvíľu od globálnych generácií, od generačných rozdielov ich poézie. Vieme už, že pri individuálnych pokoleniach nejestvujú symptómy poézie, podľa ktorých by bolo možné odlíšiť jednu vekovú generáciu autorov od druhej. Pôvodnú otázku tak možno zameniť za zmysluplnejšiu: prečo neexistujú také príznaky? Aj keď nepoznáme presnú definíciu poézie, odpoveď možno nájsť v jej atribútoch, najmä v nadčasovosti. Keďže poézia nepozná časový úsek epoch, tobôž nemôže rozlišovať vek autorov. Skutočne, čisto z básnických textov Rimbauda a Baudelairea nie je možné usúdiť, ktorý z nich debutoval mladší a ktorý starší, hoci historicky je to známe. Podobne ani vo vážnej hudbe sa nedá určiť, či skladba v rovnakej epoche bola skomponovaná mladším alebo starším majstrom. I tento fakt nasvedčuje, že beletria, vrátane poézie, sa v ničom nelíši od ostatných druhov umenia, rozdiel spočíva len v prostriedkoch používaných na emocionálne a intelektuálne stvárňovanie skutočnosti.
