Sonáta blúzniacej nezábudky

Za briezkou jazero. V senníku skamenela slamka.
Tu sa víria zachytené tváre. Prekáža smrť?
Dievča si vlasmi prikrylo tvár, trhnutím hlavy
(mieša sa šepot hlasu so vzlykajúcim zborom),
v husej koži nadľahčilo svoj kamenný pohľad.
Niečo sa zlomilo. Ruky zovreté v modlitbe.
A ono sa vykrúca medzi padáčikmi púpavy,
plodovou vodou pláva proti zabudnutiu.

Za jazerom rozjíma les. Prekáža len prázdno,
prenesené spred počatia. Prepadáva sa z vedomia
do bezvedomia, odkiaľ sa prelieva už iné.
(Akoby sa v diaľke vynorili bralá. Na okraji mora.
Nad spenenými vlnami plachtia baránky,
zanikli so zánikom skalnatej pevniny.)
Vtedy, keď na hodinách zastane kyvadlo,
do starobinca vstúpi tá istá melódia.

Za lesom obláčik čerí blankyt. Skľúčený blázon
krokmi opisuje kruh. Nebolí ho hlava od cesty,
hoci si ňou podopiera čelo. Stráca sa priestor a čas
(práve on sa schádza s pôvabnou kalikou,
jej chvenie jazykom prenáša do svojho tela).
Leda lotri, ktorými prenikli obavy, si tak vedia uctiť
krištáľový prameň. Akoby na čistinke
bezbožnica zložila svoj batôžtek. A čakanka nezabúda.

Padanie z nôh. V priezračnom duchu bez ducha
samotár na kríži. Ako pri ruži z krvi slávika.
Suchoty si vzali dámu, pri jej relikte rovnako hynie
mladá vdova. Namiesto kytice zvädnuté kamélie.
(Stonkou blúdi svetielko sudičky. Zatvorené viečka.
Vôňou klinčekov, belasým očiam ustielajú posteľ.
Blúznenie? V novom rozmere súlože. Otvorené ústa.)
Nad hradom netopiere mračnom odkrývajú lunu.

Tuhnutie rúk. Starenka spomína na mŕtveho milenca,
ktorý tancoval na jej svadbe. Jej láska ešte vonia alejou.
(V plote z dosiek jediný kôl. Mátožne kričí drevom.
Chveje sa, keď ho dália vyzlieka. Ktorý je v poradí?
Pod kvitnúcu jabloň ho ukladá, do peria z lupeňov.
V spojení zostáva nedopovedané. Keď prší, kto plače?)
To chlapec bezrukej soche ženy líže chodidlo
vráskami, aby si k nej, zvinutý do klbka, ľahol do rakvy.

Bez pocitu. Múza stále prikývne, akoby sa nič nestalo.
Na hluchom dne občas zanechá stopy po kvetoch
(kvapkou z drogy medzi črepmi stená semeno).
Šatka mokrá od prameňa. Aby sa nezabudlo
na jej mastný uzlík, máva zvrhlíkom a utečencom.
A rovnaká hudba je intenzívnejšia o príhodu,
čo sa stala, keď práve ona znela – bizarná sonáta.
V čírom roztoku: čo je odpustené? Nezábudka čaká.

Srdce mimo hrude. Keď šialenstvo opantá dav,
v jeho tranze sa vlnia orgazmy zdivočených žien.
(Opilec na lavičke ako dieťa v matkinom lone.
Neviditeľná dlaň, keď sa možno spoľahnúť
iba na ňu, neprekročí svoj pôvod. Vari sa dá tešiť
z bezmocnosti, ak už v nej je uchopená iná ruka?)
Boh je len túžba, ako umlčať smrť. Dáma si čupne
a hypnoticky hľadí slučkou dymu, aby v nej spočinul.

Lapanie dychu. Po chybnej diagnóze sa nedeje nič.
A pyšné plemeno pretvorené na armádu.
Niekto sa kochá venušou v kostýme pivonky
(kvapká z nej sieť, v ktorej súlož predbehla lásku),
po takom bielom mäse sa smutne kotúľa minca
(do šperkovnice, čo hrá, sa vpíja halucinogén).
Knôtik lyka plesá. Bytosť ako túžba po večnom raji.
Medzi tónmi človek. Blázon nemôže z kruhu von.

Padá do najhlbšej prapodstaty, kde sa zlieva
on a nič. Prečo v nej aspoň raz nič nevytuší?
(Keď kvitne kaktus, púšť vysiela varovný signál.
Všetko je zatratené. Kým v starobinci stoja hodiny,
zo spomienky na milenca sa stáva slamka.)
Medzi steblami trávy dohára belasý kvietok:
bude zo mňa popol, prach mŕtvejší než smrť
vytiahnutá z ďasien Boha a... aj tak je všetko inak.